Dojčenie batoľaťa na verejnosti – máte vlastný názor?

Dojčenie po prvom roku života je u nás ešte stále tak trochu raritou. Zatiaľ čo niektoré mamičky s dojčením z rôznych dôvodov ani nezačali, iné už dávno skončili, ďalšia skupina vytrvalo dojčí svoje deti i v batoľacom veku. Obyčajne ide o mamičky presvedčené, že prirodzené odstavenie je pre dieťa to najlepšie.

O tom, že rozhodnutie dojčiť či nedojčiť je slobodnou voľbu každej ženy, netreba nejako zvlášť diskutovať. Ak sa však mamička rozhodne uspokojiť potrebu svojho dieťaťa inde ako v súkromí domova, neraz narazí na nevôľu okolia. Kto by povedal, že tak nevinná téma ako je dojčenie rozdelí spoločnosť na niekoľko táborov a rozpúta vojnu, v ktorej majú miesto slová ako hnus alebo odpor?

Prečo dojčiť na verejnosti?

Zástancovia dojčenia na verejnosti sa obyčajne odvolávajú na dojčenie na požiadanie. Inak povedané, dieťa si samo určí, ako často a ako dlho sa chce dojčiť a matka reaguje na jeho signály. Toto presvedčenie sa zakladá na teórii bezprostredného napĺňania potrieb dieťaťa. Dieťa cíti hlad, smäd, neistotu alebo inú nepohodu a žiada si dojčenie. Matka jeho signály registruje a potrebu okamžite naplní. Takéto správanie je veľmi dôležité pre budovanie takzvanej bezpečnej vzťahovej väzby a z tohto hľadiska i pre ďalší zdravý psychický vývin dieťaťa. To vysvetľuje, prečo mnohé matky zaryto bojujú za možnosť dojčiť dieťa na verejnosti. Jednoducho sú presvedčené, že pre svojho potomka robia to najlepšie a sú ochotné za svoje práva bojovať.

Argumentom na zamyslenie je aj odvolávanie sa na diskrimináciu dojčeného dieťaťa. Prečo sa môže na verejnosti najesť dieťa, ktoré pije mliečko z fľaše zatiaľ čo dojčené dieťa musí zostať hladné?

Prečo nedojčiť na verejnosti?

Odporcovia dojčenia na verejných priestranstvách uvádzajú rôzne argumenty.

Niektorí tvrdia, že pohľad na dojčiacu matku ich privádza do rozpakov, je im nechutný alebo im spôsobuje iné nepríjemné pocity. Argumenty tejto skupiny sa zakladajú na osobných emóciách a je ťažké k nim niečo dodať.

Ďalšia skupina svoj nesúhlas podkladá tvrdením, že dieťa je potrebné dojčiť podľa režimu. Táto teória vychádza z toho, že dieťa si nedokáže samo určiť, koľko a ako často sa potrebuje dojčiť. Matka by mu preto mala vytvoriť režim, ktorý vyhovuje jeho veku a aktuálnym potrebám. V tomto presvedčení bola vychovaná väčšina detí našej generácie. V súčasnosti sa považuje skôr za prežitok, no má svojich zástancov i v kruhoch odbornej verejnosti.

Poslednou skupinou sú odporcovia dlhodobého dojčenia presvedčení, že je v poriadku dojčiť na verejnosti dieťa do šiestich mesiacov, prípadne do roka. Neskôr by už malo byť dieťa postupne odstavované a dojčenie na verejnosti sa v tomto kontexte považuje za rozmaznávanie. Takéto tvrdenia nemajú teoretické základy a vychádzajú skôr z odporúčaní „jedna pani povedala“.

Zlatá stredná cesta

Robiť v diskusii dojčenie na verejnosti sudcu a raziť presvedčenie, že jeden názor je tým jediným správnym by bolo pravdepodobne na dlhé lakte a v konečnom dôsledku zbytočné. Žiadnej mamičke nemožno zakázať dojčiť svoje dieťa a žiadnemu okoloidúcemu nemožno zabrániť hádzať na ňu pohoršujúce pohľady. Zostáva len popriať si viac ohľaduplnosti a pochopenia na oboch stranách. Mamička predsa nedojčí preto, aby svetu ukazovala svoje prsia. Odvrátiť sa od okolia, zakryť dieťatko plienkou alebo zájsť do úzadia nijako neskomplikuje samotný akt dojčenia. A pre tých, ktorým to prekáža – otočte sa, odíďte alebo odvráťte zrak. Najlepšie bez zbytočného komentára.

Fotografia: © BigStockPhoto.com